Šípkovské inferno

   Naše dejiny ukrývajú stále informácie a fakty, ktoré nepoznajú mnohí odborníci na túto oblasť. Platí to dokonca aj o tých najfrekventovanejších témach, ku ktorým patrí aj dianie na našom území počas druhej svetovej vojny. Jedno biele miesto sa pokúsime zaplniť týmto článkom, ktorý je výsledkom desiatok rozhovorov a viac ako dvojročného výskumu v archívoch.

    Bola streda 28. apríla 1948. Československom hýbala politická kríza, komunisti pred dvoma mesiacmi prebrali moc v krajine, pred zhruba rokom,    18. apríla 1947 bol popravený Jozef Tiso. Sudcovia v Bratislave pokračovali vo vynášaní rozsudkov nad vojnovými obžalovanými. Ten najdôležitejší proces už mali za sebou, tie ostatné, ktoré boli na programe dňa neboli až tak v centre pozornosti verejnosti. Ani ten, ktorý sa konal v spomenutý deň o 11 hodine v pojednávacej miestnosti Justičáku číslo 101 na I. poschodí.

   Na lavici obžalovaných v ten deň sedel ing. Werner Tutter, súdu predsedal Dr. Artúr Šimko. Posudzovala sa trestná činnosť obžalovaného. Sudca, ani nikto z prítomných netušil, že na lavici sedí pred nimi jeden z najkrutejších zločincov na Slovensku. Po fingovaných vystúpeniach v prospech obžalovaného Vojtechom Ošustom ako aj prečítaním výpovedí svedkov Jána Faltina, Pavla Nováka, Ernesta Oravca, Štefana Lorincza a Michala Františku Šukolu a prečítaním oznámenia Povereníctva vnútra zo dňa 21. februára 1947 číslo 3855-VII/1947 súd vyriekol rozsudok:

Ľudový súd preto odsudzuje rozsudkom číslo: Tk 570/48 Ls 59/48 obžalovaného ing. Wernera Tuttera na šesť rokov trestu na slobode, ktorý si má odpykať celý v trestnici ako trest hlavný a desať ročnú stratu občianskych práv ako trest vedľajší.

Ľudový súd vyhlasuje celý majetok obžalovaného za konfiškovaný v prospech štátu.

   Tutter si vydýchol, vedel, že je z najhoršieho vonku. V tú chvíľu nikto v pojednávacej sieni (okrem Tutterových svedkov) netušil, koho to vlastne súdili. Agent špeciálnych nemeckých špionážnych a diverzných jednotiek, ktorý vyškolil stovky príslušníkov Jednotky Josef v Bratislave, Sekuliach, Trenčianskych Tepliciach, či Vizoviciach a inde sa vyšmykol sudcovi zo slučky. Pomohli mu aj svedecké výpovede jeho verných z Jednotky Josef, ktorí vedeli, že ak by začal hovoriť, mohol by prezradiť aj všetko o ich zločinoch. Oblafol aj prokurátora podobne, ako vyšetrovateľov, ktorí s ním po vydaní z Nemecka spisovali v roku 1947 rozsiahlu zápisnicu. Siahodlho rozoberal nepodstatné drobnosti a zločiny šikovne obchádzal, na nič si nepamätal. Bol cvičeným špecialistom vo výcviku riadeného rozhovoru, odborník na výbušné systémy, diverznú činnosť, hlavný režisér krutostí v postupe proti obyvateľstvu na Slovensku a na Morave. Za Jednotkou Josef zostalo najmä jeho pričinením na Slovensku a na Morave najmenej 92 hrobov. Nielen vojenských, či partizánskych, ale najmä ľudí, ktorí nenosili uniformu, ale žili vojnový život krajiny, kde sa narodili.

 

Príchod diverzantov na Slovensko

Piati velitelia skupiny Einheit Josef  pod vedením Waltera Pawlofského  a jeho zástupcu Wernera Tuttera prichádzajú na Slovensko hneď v prvých dňoch septembra 1944. Najskôr majú za úlohu v Bratislave ochraňovať prezidentský palác pred prípadnými útokmi povstalcov a následne vybudovať prvé školiace centrum diverzantov, ktorí mali špeciálne úlohy. Vyslaní boli z Brandenburgu, kde bolo školiace centrum fašistickej diverznej elity na čele s Ottom Skorzenym.

Usadili sa najskôr v hoteli Albrecht nad bratislavským hradom a neďaleko zriadili náborovú kanceláriu, ktorá hľadala adeptov špeciálnych služieb najmä medzi mladíkmi vo veku 17 až 20 rokov v skupine slovenských Nemcov a postupne aj príslušníkov Hlinkovej mládeže, ktorí často ani netušili do akej pasce vliezli.

 

Dr.Walter Pawlovski - v civile i v uniforme.

 Mali pracovať v utajení a keď sa to v Bratislave nedarilo, lebo frekventanti ktorých získali z bratislavských rodín chodili na noc domov a tam neraz rozprávali o svojom výcviku a tajnom poslaní. Preto sa všetci presunuli  na Záhorie do výborne vybudovaného výcvikového centra v Sekuliach.  Štyri roty, ktoré sa tu postupne dotvárali a prechádzali množstvom školení boli zložené najmä zo slovenských, českých a maďarských Nemcov a jedna rota zo slovenských hlinkovcov. Každá rota mala v priemere 80 členov, takže sa tu na okraji obce Sekule na terajšej úrovni tabule obce pri vjazde do nej od dnešnej diaľnice v drevených barakoch vytvoril základ jednotiek, ktoré mali byť elitou záškodníckej činnosti , tzv. prevlnenia na Slovensku a v Čechách po prechode Červenej armády a frontu.

Čo bolo „prevlnenie“?

Kľúčovou úlohou jednotky bolo vyškoliť diverzantov, ktorí mali v 3 až 5 členných skupinách na rôznych miestach Slovenska prečkať prechod Červenej armády a následne za frontom diverznou činnosťou vyvolávať nepokoje proti vláde, ničiť majetok a poškodzovať všetko, čo mohlo znemožňovať normálny život. Cieľom ani nebolo narobiť čo najväčšie škody, aby nepritiahli sústredenú pozornosť domácich bezpečnostných zložiek, ale skôr množstvom malých nenápadných záškodníckych akcií znepokojovať obyvateľstvo a vyvolávať pocity neistoty a nespokojnosti.

   V kurze boli účastníci oboznámení so zaobchádzaním s trhavinami a prevádzaním tzv. „studenej sabotáže“. Napr. na lokomotíve otvoriť nádrž oleja, olej vytečie a lokomotíva je po 30 km zničená. Túto sabotáž mali prevádzať prezlečení za železničiarov. Sabotáže v kanceláriách mali prevádzať tzv. „tuškovými zapaľovačmi“ (anglické teroristické zápalky), ktoré sa dali regulovať na 6 až 8 a až na 36 hodín. Ďalej bol prevádzaný výcvik ničenia transformátorov výbušninami. Pri výcviku bol kladený dôraz nie na rozsah sabotážnej činnosti, t.j. hmotnú škodu, ale viac na to, aby bol týmito činmi vyvolaný dojem nespokojnosti obyvateľstva s vedením štátu. Ďalej bolo prevedené školenie v šírení šepkanej propagandy a poburovania ľudí proti vláde. Väčšie akcie mali byť kurzistami oznámené a nariadené pracovníkmi, ktorí v tom čase už boli za frontom, t. j. v tyle Červenej armády. 

Werner Tutter, alias Engelchen po zatknutí v roku 1947

 

    V prvé novembrové dni sa dve roty zo Sekúl presúvajú do Trenčianskych Teplíc. Ubytujú sa v Hoteli Panonia (dnešný liečebný dom Vlára) a v domove Speváckeho zboru slovenských učiteľov a v pár vilkách a zvyšné pokračujú vo výcviku v Sekuliach až do marca 1945.

Hotel Panonia, dnes liečebný dom Vlára v Trenčianskych Tepliciach, kde  sa ubytovali vrahovia zo skupiny Josef. V pivnici si urobili väzenie, kde zatvorili aj svojho sprievodcu po lupenických a šípkovských horách a okolitých obciach Gabriela Čmelka z Omšenia

     Veliteľom Jednotky Josef bol moravský Nemec Walter Pawlofski a jeho zástupcom a dušou celého projektu Werner Tutter. Tento pražský Nemec hovoril desiatimi jazykmi, prešiel špeciálnym výcvikom v kurzoch Skorzeného jednotiek v Nemecku a Rakúsku, čo boli elitné jednotky Abwehru a stráže Hitlera. Tie nadväzovali na činnosť Canarisových špeciálnych jednotiek. Ako povedal vo výpovedi po vojne vyšetrovateľom Tutter, metodika výcviku bola založená na metodike ruských a britských tajných služieb. O jeho blízkosti s nemeckými špičkami svedčí fakt, že krstným otcom jeho detí bol sudetský vodca Konrad Henlein.

Výcvik v Tepliciach

    Pod kopcom Klepáč si v Trenčianskych Tepliciach vytvorili cvičisko, kde mali aj sklad vojenských uniforiem a zbraní slovenskej armády do ktorých sa preobliekali pred tým, ako vyrazili ho okolitých hôr. Ich taktika totiž spočívala v tom, že sa predstavovali, že sú novou partizánskou jednotkou, ktorá prichádza od Banskej Bystrice. Najlepší výcvik je výcvik v kontakte s domácim obyvateľstvom – bolo heslo Tuttera.

 

Zajali si „sprievodcu“.

   Hneď na druhý deň sa im podarilo pri prvom prieskume okolitého terénu v dedinke Slatinka nad Bebravou zajať 22 ročného Gabriela Čmelka, mladíka z Omšenia, ktorý sem chodil za svojim dievčaťom. Podľa jeho povojnovej výpovede ho na týždeň zatvorili v pivnici hotela Panonia, ktorú pretvorili na väzenie a mladík pod dohľadom začal „sekať latinu“ . Stal sa najskôr nedobrovoľným a neskôr plateným sprievodcom Jednotky Josef po okolitých horách, ktoré dôverne poznal. Takto sa Jednotka Josef ocitla 7. novembra 1944 na salaši Lupenice, ktorý bol nad obcou Šípkov. Okolo 20 kolíb, ktoré tu mali dedinčania sa v tom čase bolo zdrojom obživy i uloženia na noc pre každého, kto týmito horami prechádzal. V tom čase to tu bolo ako na bratislavskom korze v roku 1968. V horách hľadali útočisko nielen partizáni (v týchto končinách operovala 9 oddiel Brigády Jána Žižku) ale aj zbehovia, skrývali sa tu prenasledovaní ľudia (vzdušnou čiarou asi o 3 kilometre od Lupeníc boli nad Valaskou Belou ukrytí Traubnerovci s malým synom Pavlom), zo západu na východ smerovali utečenci z nútených prác, z koncentračných táborov atď.

Lupenice 1944

V Lupeniciach mala svoje salaš aj rodina Adama Belana zo Šípkova. Zdedili ho po svojich predkoch a pokračovali v bačovskej tradícii. Adam Belan  bol 44 ročný muž, ktorý sa staral o obživu rodiny so svojou ženou Karolínkou. Mali tri deti 4 deti (3 ročného Ferka, 11 ročnú Alžbetku, 15 ročného Jožka a 19 ročnú Antóniu).

Adam Belan (foto z vojenského cvičenia v roku 1938)

 

Začiatkom novembre 1944 sa na salaši zjavil aj vojak v slovenskej uniforme 28 ročný Rudolf  Kuchta. Keď v Žiline rozpustili začiatkom septembra jeho jednotku odišiel do povstaleckej Banskej Bystrice a dostal sa napokon až k partizánom Brigády Jána Žižku, ktorá operovala v Strážovských horách. Teraz ich jednotku Nemci rozprášili a on sa chce dostať domov k rodičom na  kopanice  .

 

Rudolf Kuchta, ako vojak slovenskej armády pred Povstaním

  

S dôverou sa obrátil na Adama Belana ktorého kolibu navštívil ako prvú, či by mu pomohol. Potreboval sa ukryť, civilné šaty a priepustku, aby sa dostal cez množstvo kontrol na rodné kopanice.

 

 

 

Koliba Adama Belana sa zachovala až do šesťdesiatych rokov minulého storočia v pôvodnom stave aj keď sa už nepoužívala. Zostala skôr ako nemý výkričník na vojnové udalosti z roku 1944.

 

V Lupeniciach, na salaši nad dedinkou Šípkov mali kolibu a vedľa nej murovanú maštaľ pre dobytok. Práve na jej povale v sene ukryl Adam Belan Ruda. Dcére Tonke, ktorá bola najstaršie zo súrodencov a najviac pomáhala otcovi povedal, že je to dobrý človek, je v núdzi a treba mu pomôcť. Povedal, že mu donesie svoje civilné šaty z domu a vybaví legitimáciu u starostu Švocha. Potreboval však na to pár dní.

V tejto maštali na povale v sene sa ukrývali Belanovci Ruda Kuchtu a tam aj prečkal vraždenie nevinných ľudí, ktoré sa odohrávalo necelých 100 metrov od tejto stavby. Na lúke pred stavbou sa prvý krát objavil v Lupeniciach Engelchen...

 

Prvé stretnutie s Engelchenom

Bolo 7. novembra 1944 nejakú hodinku popoludní. V Rusku oslavovali Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu. Tu v Lupeniciach sa ku kolibe pri ktorej Adam s dcérou Tonkou, jej bratom Jožkom svojou ženou Karolínou a deťmi Ferkom, Betkou a partizánom Rudom pripravovali všetko na zazimovanie priblížila od Veľkých lúk, teda od Trenčianskych Teplíc skupina ozbrojených vojakov, väčšina v slovenských uniformách. Pozdravili a veliteľ v novučičkej uniforme  a vyblýskaných vysokých čižmách s okuliarmi v zlatom ráme sa rázne prihovoril Adamovi lámanou češtinou:

-       Jsem nadporučík Jelínek, přicházíme od Báňské Bystrice, sme nová partizánska skupina, hledáme spojení na zdejší partizány. Kde je najdeme?

Adam už zažil veľa návštevníkov a vedel, že opatrnosti nie je nikdy dosť.

-       Viete, my sa staráme o svoju robotu, nestaráme sa o to, kde sú partizáni.

Vtedy si Jelínek a vedľa stojaci Tutter, ktorý si všetko zapisoval do malého notesa všimli Ruda. A ty si kto?

   Rudo sa dostal do pomykova. Povedať pravdu, či nie? Napokon povedal pravdu:

-       Čakám tu na kamarátov, mali ísť vyhadzovať štreku v Trenčínu.

Toto bola pravda, lebo Rudo išiel so svojou skupinou naozaj podmínovať železničnú trať, ale náhodný stret v Nemcami veci zmenil.

   Tuter si postupne zapísal presné údaje o každom, aj o Tonke. Ostatní vojaci postávali obďaleč. Napokon sa presunuli asi o 150 metrov ďalej ku kolibám Bučkovcov odkiaľ bolo počuť hlasy. V týchto kolibách bolo akési centrum Lupeníc, tu sa stretávali partizáni a sem najradšej prichádzali aj šípkovskí odbojári.

Pawlofski aTutter v strede. Po Lupeniciach chodili väčšinu času preoblečení v uniformách slovenskej armády

 

Čo bolo úlohou Einheit Josef 232 v šípkovských horách?

   Po vypuknutí Povstania partizáni z uhrovskej doliny viac krát ohrozovali a obsadili okresné mesto Bánovce nad Bebravou. Ako je známe, tu mal svoju  farnosť aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Tu neraz aj úradoval, prijímal návštevy, diplomatov a politikov. Preto bol jeho príbytok vybavený tak, aby návštevy boli prijaté podľa spoločenských a diplomatických zvyklostí. Výbava domácnosti poskytovala všetko, čo bolo k takýmto veciam treba. Aj keď si Tiso nepotrpel na honosnosť, jeho pozícia ho k tomu priviedla. Keďže hrozilo, že partizáni môžu vylúpiť jeho obydlie, kancelária prezidenta rozhodla, že cennosti  a najmä dôležité spisy a administratíva sa prevezú do bezpečia.     Najpravdepodobnejšou verziou je, že sa mali previezť k jeho bratovi alebo sestre do Trenčianskych Teplíc, resp.do budovy Ministerstva národnej obrany, ktoré sa po bombardovaní Bratislavy presťahovalo práve do Teplíc.  Menej pravdepodobné je, že bol cieľom úkrytu hornomotešický kaštieľ, kde bola malá vojenská posádka a chov koní.

    Faktom zostáva, že zhruba desať až 14 debien s Tisovými „cennosťami“ sa v októbri 1944 spolu s jeho osobným autom ocitli v motešickom kaštieli, kde boli zamurované a ukryté. Vojaci, ktorí zásielku zrejme viac dní nemohli dostať cez Machnáč do Teplíc, lebo kopec a cesta boli v rukách 9 partizánskeho oddielu Brigády Jána  Žižku. Jeho komisárom bol moravák Vladimír Sedlář. Ten vydal knižne svoje spomienky na toto obdobie a v nich popisuje veľmi detailne, ako  jeho 19 ročný veliteľ prvého družstva Štefan Čapla pri prehliadke kaštieľa objavil  v polovici októbra 1944 zamurované debny.

-       Súdruh veliteľ, objavili sme poklad! oznámil Sedlářovi správu o svojom objave.

Knižné svedectvo o obsahu „Tisovho pokladu“

 

Sedlář dosť podrobne popisuje, čo všetko bolo v týchto debnách.

5 debien : vyznamenania,  vojenské a štátne rády a medaily, pravdepodobne aj slovenské mince s obsahom zlata a striebra

1 debna: fotodokumentácia, fotoalbum, písomnosti – zoznamy funkcionárov štátu,  veliteľov a tajomníkov HG, HM, papežská bula Tisovi vyslovujúca súhlas so zastávaním štátnej verejnej funkcie, zákonník HG, medzištátne zmluvy – slovensko-nemecká, slovensko- talianska, vojenská dohoda medzi Čatlošom a Keitlom, písomnosti vlastnoručne podpísané Hitlerom, Mussolinim, Keitlom, Čatlošom, Karmasinom, Machom atď.

2 debny: stolový riad prezidenta, príbory, pozlátené misy, krčahy, poháre, vázy (všetko so štátnym znakom), cennosti prezidenta

Spolu najmenej 8 debien, skôr sa dá predpokladať, že dební bolo viac.

Okrem toho sa partizáni zmocnili o pár dní neskôr (24. októbra 1944) aj Tisovho osobného auta Tatra 70. Hovorí o tom aj partizánska správa zo septembra - októbra 1944 z archívu Vojenského historického ústavu v Bratislave. 

 

    Následne sa  9. oddiel (používali aj termín prápor) rozhodol, že všetko prevezú traktorom do Šípkova, kde mal vtedy 9. oddiel svoje zázemie. To im vytvárali ľudia okolo krajčíra Hollého, ktorý býval v tzv. „židovni“. Tu všetko uložili a informovali o tom  veliteľa Brigády Jána Žižku Teodora Polu, ktorá mala v tom čase okolo 1600 členov. Ten rozhodol, že diplomatický archív bude prevezený na letisko Tri Duby a odtiaľ sa letecky prepraví na štáb partizánskych brigád v Kyjeve a následne do Moskvy.  Tak sa aj stalo. A tak sa v Kyjeve a Moskve ocitla aj pápežská bula ktorou hlava katolíckej cirkvi odsúhlasila Jozefovi Tisovi, že ako kňaz môže vykonávať svetskú funkciu, ďalej slovensko-nemecká, či slovensko- talianska zmluva o spolupráci, zmluva generála Čatloša o vojenskej spolupráci s Nemeckom podpísaní Keitlom a ďalšie dokumenty. V debnách boli aj originálne albumy fotografií prezidenta na návštevách u Hitlera, či fotografie celej vtedajšej slovenskej politickej a vojenskej špičky. Podľa svedectva Sedlářa si fotoalbumy nechal ako trofej Teodor Pola.

 

   V domove sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou dodnes žije Rudof Kusý, ktorý mal v tomto čase 17 rokov a bol v 9 oddiele, ktorý našiel Tisove veci. Ak by bol niekto zvedavý, popíše mu ako niektoré z cenností, ktoré videl na vlastné oči vyzerali...

 

Július Kusý mal v čase vojny 17 rokov. Pri našej návšteve 

v roku 2018 nám porozprával ako videl na vlastné oči Tisov poklad...

Kde sú ukradnuté veci?

    Informácia o krádeži sa samozrejme okamžite dostala ku kancelárii prezidenta, na vojenské veliteľstvo, žandárstvo k vedeniu vtedajšej Ústrednej štátnej bezpečnosti i k nemeckému veleniu na Slovensku. ÚŠB vyslala okamžite do  Horných Motešíc svojho agenta Júliusa Lešťacha a o pár dní bol na prípad nasadený aj ďalší pracovník 4. Oddelenia  UŠB Karol Madluška. Ich úlohou bolo zistiť, kto ukradol majetok prezidenta a kde sa nachádza. To nebolo problémom zistiť. Pozornosť sa teraz sústredila na dedinku Šípkov. Zrejme za vzájomnej spolupráce nemeckých ozbrojených zložiek na Slovensku a ÚŠB bola pripravená akcia na prepad obce a prehľadanie domov, kde sa mohli veci nachádzať.

    Medzičasom prišla ako na zavolanie do Trenčianskych Teplíc Jednotka Josef, ktorej príslušníci boli školení na to, aby sa vmiešali medzi domáce obyvateľstvo, či partizánov a následne vykonali úlohy diverzného charakteru. Nadporučík Jelínek so svojou jednotkou už bol 7. novembra nad dedinou Šípkov a kontaktoval sa s miestnymi partizánmi i starostom obce Gejzom Švochom. Všetko zastieral tým, že sú partizáni a potrebujú si nakúpiť od obyvateľov jedlo a ďalšie veci. Večer už pili s partizánmi v šípkovskej krčme a utvrdzovali si s nimi partizánske priateľstvo.

   Na druhý deň 8. novembra 1944 ráno o pol štvrtej už odvádzali na salaš štyroch najaktívnejších partizánov. Tí zrejme stále netušili, že sú v nemeckej pasci. Predpoludním už zasa chodili spolu po dedine a ponúkali peniaze za mäso, masť, múku. V neďalekej Čiernej Lehote našli nejakého gazdu, ktorý im urobil zakáľačku a predal celé prasiatko, ktoré si odviezli do Lupeníc a potom do Trenčianskych Teplíc.

Popoludní odviedli do Lupeníc opäť svojich partizánskych kamarátov zo Šípkova. Stredisko vyšetrovania si urobili v Bučkovských kolibách kde troch šípkovských povstalcov umučili. Zhodou okolností v tom istom čase sa v Lupeniciach objavili aj traja ruskú partizáni. Tí boli tiež umučení  a zabití v jednej z vedľajších kolíb. Niekoho z fašistov napadlo vysporiadať sa aj s Adamom Belanom, ktorý tiež skrýval partizánov. V jeho kolibe zabili okrem neho aj ďalších štyroch mladých chlapcov, medzi nimi aj Adamovho syna 15 ročného Jožka. Všetkých popravili strelou do hlavy. V ten deň v Lupeniciach zabili 11 ľudí. Rudolf Kuchta sa im našťastie nedostal do rúk, bol ukrytý na povale v sene a aj keď ho hľadali, vidlami skúšali či tam nie je ukrytý, mal šťastie. Nenašli ho. 

Vyšetrovateľom však po vojne povedal, ako ich Adam Belan prosil: „Preboha, nestrieľajte nás, veď sme ľudia“!

 

Zoči - voči vrahom

Ráno sa pred dverami Belanovcov v obci objavil Pawlofský, Tutter a veliteľ šípkovských partizánov. Nedarilo sa im v obci nakúpiť potraviny (veď, kto už mal v čase vojny jedlo na predaj...) Fašisti sa však domnievali, že im nechce nikto nič predať, lebo tá dievčina, čo ju včera stretli v Lupeniciach Antónia Belanová ľudí na nich upozornila ako na nebezpečnú skupinu, ktorej nemožno dôverovať.

   Pawlofský zabúchal na dvere:

-       Pani Belanová, kde máte tú vaši dcérenku?

Keď Karolína otvorila, Tonka vyšla pred dvere.

-       Proč plašíš lidi? Zreval na ňu fašista...

-       A čo som ja nejaké strašidlo? nedala sa Tonka s úsmevom...

Vtedy Pawlofský zmenil tón na ten najmazľavejší ako dokázal a povedal:

-       Už múžeš jít nahoru, už je tam klid! A Ukázal rukou na Lupenice...

 

 

 

Našla zabitého otca, brata a ďalších Šípkovčanov

    Pred obedom sa vybrala Tonka Belanová, dcéra Adama do Lupeníc s obedom, ako bolo zvykom. Keď prišla ku kolibe, nikoho nebolo naokolo iba na lúčke sedel Rudolf Kuchta. Hovoril, že nevie, kde sú všetci, že asi museli ísť pomáhať partizánom odnášať veci do Teplíc, ako sa neraz stávalo. Koliba bola zamknutá, kľúč nikde. Keď Tonka s Rudolfom podvrtli dvere a dostali ich z pántov uvidela hrôzu, ktorú nosí v srdiečku dodnes. Zabitých svojich najbližších, otca i brata. Nikde naokolo v tom čase nebolo živej duše, iba ona, Rudo a mŕtvi v ich kolibe a o 150 metrov ďalší povraždení v Bučkových kolibách...fašisti už boli v tom čase v Trenčianskych Tepliciach...

   Keď sa ako tak dostala zo strašného šoku, uvedomila sa všetku hrôzu a prišiel jej na um aj sľub, ktorý dal jej otec Rudovi Kuchtovi... pobrala sa aj s ním do dediny. Jej najväčším problémom bolo, ako mame zvestuje strašnú  zvesť o smrti blízkych. Súčasne chcela splniť sľub, ktorý dal Rudovi jej otec – pomôcť mu na ceste k jeho rodičom.  Napokon mu priniesla  otcove šaty zaviedla ho k starostovi, ktorý už od Adama spred dvoch dní vedel, že treba vystaviť Rudolfovi Kuchtovi zakrátko priepustku. Rudo sa prezliekol a cez Krásnu ves a Motešice sa napokon dostal domov na Ivanovské kopanice k rodičom. Tá vzácna legitimácia sa v rodine Kuchtovcov dochovala dodnes a opatrujú ju ako vzácnu relikviu. Tonkina mama sa zo zvesti, ktorú jej doniesla dcéra zosypala.

 Priepustka Rudolfa Kuchtu s ktorou sa dostal zo Šípkova domov. Všimnite si dátum jej vystavenia

 

Dnešná podoba hrobu obetí Adama Belana a jeho syna Jožka, otca a brata Antónie Belanovej – Pajtinkovej, ktorých našla zavraždených v Lupeniciach.

 

 Na mieste, kde ležal Adam Belan a jeho krv pokropila lupenickú tvrdú zem zasadila jeho mladšia dcéra Alžbeta pred dvadsiatimi rokmi jedličku. Tá dodnes nemo pripomína miesto, kde vyhasol život dobrého človeka....

Pokračovanie diela skazy

10. novembra 1944 prišli do dediny Šípkov z kopcov nad dedinou traja Jelínkovci. Nechali obecnému bubeníkovi dedkovi Holodovi vybubnovať, aby z každého domu vyslali jedného chlapa, že treba ísť do Lupeníc zobrať mŕtvych spoluobčanov, ktorých tam povraždili partizáni. Chlapi sa vybrali s dvoma vozmi splniť si svoju ľudskú povinnosť. Keď prišli k Bučkovským kolibám bol hore už prvý poprašok snehu. Začali si obúchavať zasnežené topánky o zem a vtom nastal strašný výbuch.

 

 Bučkova koliba sa zachovala v pôvodnom stave (aj keď sa na ňu podpísal zub času). Kúsok od nej boli zavraždení ruskí partizáni  a tu bol 11. novembra 1944 nachystaný nástražný výbušný systém na chlapov, čo prišli po mŕtvych partizánov...

 

Jedotka  Josef bola špeciálne cvičená aj na výrobu výbušných systémov a tu si odskúšali svoje vedomosti. Nastražili na nič netušiacich ľudí strašnú pascu. Časť ľudí zahynula na mieste, zranených odvážali do nemocnice do Topoľčian, kde zomreli ďalší. Počet obetí tohto hanebného činu bol napokon osem mŕtvych.

 

Od septembra 1944 na Slovensku operovali jednotky, ktoré mali na starosti špeciálne úlohy. Hovorili si Edelweiss a Jozef.

   Do koliby, kde boli zabití traja ruskí partizáni sa už ľudia báli ísť, obávali sa, že je tiež podmínovaná, takže ich telá napokon nechal starosta zniesť až na jar 1945 a dnes sú pochovaní na Jankovom vŕšku.

   To ešte stále nebol koniec násilnostiam. Po pohrebe v nedeľu 12. novembra 1944 sa dedina spamätávala zo strašného šoku, aký si obec nepamätala za dlhú dobu svojej existencie.

Vraždí sa ďalej...

   V pondelok 13. novembra 1944 predpoludním dedinu obkľúčili vojaci Jednotky Josef  a z trenčianskeho gestapa prišli na výpomoc tri vojenské autá plné vojakov. Okrem nich prišli aj agenti UŠB, medzi nimi aj Karol Madluška, ktorého výpoveď o akcii sa zachovala.  Zachovali sa aj výpovede viacerých šípkovčanov, takže si vieme zrekonštruovať udalosti tohto dňa. Všetko vojsko už bolo v nemeckých uniformách v ktorých prišla aj Jednotka Josef. Ľudia až teraz pochopili, akú lesť na nich Jelínkovci nachystali.  Dedinu prehľadali na obecný úrad priviedli všetkých podozrivých.

   Tutter vybral svoj malý zošit a ľudí podčiarknutých červenou ceruzkou si zobrali na výsluch. Ich ortieľ bol spečatený. Do dvoch skríň v tzv. židovni (aj keď v Šípkove žiadni židia nežili, ale pomenovanie jedného domu v strede dediny sa zachovalo z čias, keď tu mali krčmu a pálenicu)nechali zatvoriť štyroch mužov, skrine zavreli, obložili ich slamou a drevom.

    Celé okolie obsadili vojaci, domáci nemohli vidieť, čo sa tam deje. Videli to iba tí, ktorých ešte nechali predviesť a naložiť na autá, aby ich odviezli na gestapo do Trenčína. Tam putovalo desať šípkovčanov aj s pár debnami, ktoré vyľakané rodiny priniesli na obecný  úrad ako pozostatok „Tisovho pokladu“. Tieto odviezli autami spolu so zaistenými Šípkočanmi na gestapo do Trenčína.   Z desiatich zaistených sa nazad vrátili deviati. Zvyšné debny sa vraj po potlačení Povstania dostali na faru do Bánoviec.

    Skrine, v ktorých boli zviazaní štyria muži zapálili. 13. novembra 1944 teda upálili v Šípkove štyroch ľudí. Tých už mali na svedomí zrejme hlavne nemeckí gestapáci z Trenčína.

V čase od 8 do 13. novembra 1944  bolo v dedinke Šípkov zabitých 26 ľudí. Šípkovské inferno, teda šípkovské peklo nemalo v bánovskom okrese a ani na Slovensku veľa podobných . Dá sa porovnávať s udalosťami v moravskom Prlove a Ploštine, a tam bolo vražiace komando identické s tým šípkovským. Einheit Josef vedená Tutterom a Pawlofským dvoma najagilnejšími gestapákmi, ktorým pomáhali desiatky vycvičených diverzantov bola tragickou jednotkou, ktorá porušovala všetky pravidlá vedenia boja a medzinárodné ženevské dohovory.

 

Epilóg 1

Rudolf Kuchta poslal na jar 1945 Belanovcom balík v ktorom vrátil nielen zapožičané šaty. V lete potom niekoľko krát prišiel do Šípkova pomôcť svojim záchrancom s prácami okolo domu a na poli. Zakrátko poslal balík s výslužkou zo svojej svadby.

 

Epilóg 2

   Zhodou okolností sa v lete minulého roka uskutočnilo milé stretnutie, keď tri deti Rudolfa Kuchtu žijúce v Ivanovciach a okolí boli na návšteve záchrankyne ich otca v Podlužanoch pri Bánovciach, kde Antónia Belanová - Pajtinková dnes žije.  Okrem iného prezradili, že ich otec pri spomienke na Šípkov mal vždy slzy v očiach a až do smrti s veľkou úctou spomínal na rodinu Belanovcov, ktorá ho ukryla pred  Nemcami a pomohla mu zo šípkovského pekla. Nechýbalo veľa a mohol skončiť podobne ako Adam Belan, či Jožko Belan alebo niekto iný z 23 zavraždených na šípkovskom cintoríne...

 

Prvé stretnutie detí Rudolfa Kuchtu so záchrankyňou ich otca (zľava Anton, Rudolf, Ľudmila a Antónia Pajtinková) (leto 2017)

   Napokon prezradili ešte jedno tajomstvo. Keď sa mal rodičom Kuchtovcom narodiť po vojne potomok do rodiny Rudko poprosil svoju manželku, aby súhlasila s tým, že ak to bude dievča, bude sa volať Antónia a ak syn, nech je to Anton, na poctu svojej záchrankyne  Antónie. Anton a Antónia sa osobne stretli prvý krát a bolo to stretnutie plné dojatia. To neskrývali nielen ďalší Antonovi súrodenci – Rudolf a Ľudmila. Rodiny zostali v kontakte.

 Antónia a Anton Kuchta, ktorý dostal meno po nej ako záchrankyni jeho otca (leto 2017)

Epilóg 3

O jednotke Josef a jednom z jej  veliteľov  „Engelchenovi“ vieme najmä z románu Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen, ktorý napísal podľa skutočných udalostí, ktoré sa odohrali zhruba pol roka neskôr, ako tie šípkovské, teda v apríli 1945 na Morave v Ploštine a Prlove.

    Diverzná Jednotka Josef (nesprávne nazývaná proti partizánska – jej cieľovou skupinou neboli partizáni, ale tzv. „prevlnenie“) popáchla do konca vojny ešte celý rad zločinov.  Na Slovensku mala na svedomí najmenej 44 obetí . Paradoxom sa stalo, že sa o nich nehovorilo vôbec, alebo len veľmi málo. Dôvod prečo vyplávali na povrch až zásluhou moravského investigatívneho novinára Luďka Navaru v roku 2001, ktorý odhalil, čo sa stalo s Engelchenom, teda Tutterom neskôr bolo zrejme to, že nebolo pre režim žiadúce, aby došlo k prezradeniu jeho dôležitého agenta. Na stránkach obce Šípkov, v Encyklopédiách, dokonca v spomienkach  veliteľa brigády Jána Žižku Teodora Polu nenájdete o Skupine Josef ani zmienku. Všade sa píše o Edelweis, čo bola úplne iná zločinecká organizácia, ktorá v Šípkove nikdy nebola.

 V májových dňoch  1945bsa Tutter dostal do Prahy, kde žila jeho žena s troma deťmi a tu ho občania spoznali  a tak utiekol  do Nemecka. Zamestnal sa na bavorskom Ministerstve hospodárstva a mal na starosti vojnové reparácie Juhoslávie. Medzičasom Američania, ktorý túto nemeckú zónu monitorovali zistili, že nebol len takým obyčajným nemeckým vojakom a vydali ho na Slovensko. Tu dňa 7. februára 1947 vypovedal na bývalom Povereníctve vnútra v Bratislave o svojej činnosti a činnosti Jednotky Josef a jej trestnej činnosti (zápisnica sa nachádza v Štátnom archíve v Bratislave  Tľud. 104/47, jednacie číslo Federálneho ministerstva vnútra, Správa vyšetrovania ŠtB VŠ-ČVS-5/1974).

   Vo viac ako 20 stranovej výpovedi dokázal oklamať a manipulovať aj vyšetrovateľa. O nepodstatných veciach hovoril siahodlho a podstatné veci banalizoval. Záver jeho výpovede znie:   Nie som si vedomý nijakej viny, ani zločinov, ktorých by som sa bol dopustil proti ľudskosti, lebo od začiatku som bol príslušníkom nemeckej armády a konal som vždy a vo všetkom len vojenskú povinnosť v rámci svojej funkcie, ako inštruktor.

Po súde v bratislavskom „Justičáku“  koncom apríla 1948 putoval do Leopoldova. Už po dvoch týždňoch si dáva žiadosť o milosť napísanú vlastnou rukou dokonca po slovensky, ktorá bola za dva dni zamietnutá.

   Bezpečnostné orgány v nasledujúcich mesiacoch predsa len zistili, kto im to sedí „za katrom“. Keďže od roku 1953 bol už agentom Československej  štátnej bezpečnosti možno predpokladať, že socialistická tajná služba mu dala  na výber – buď ho vydajú na nové trestné stíhanie, kde mu  preukážu vraždy a s najväčšou pravdepodobnosťou „dostane povraz“ alebo podpíše spoluprácu. Isté je, že podpísal. Engelchen, teda, Werner Tutter bol agentom  ľudovodemokratického a socialistického Československa až do roku 1968!

Československá ľudovodemokratická republika použila v rámci studenej vojny vraha svojich občanov.

   V čase keď vyšiel v roku 1959 Mňačkov román Smrť sa volá Engelchen bol jeho hlavný „hrdina“ už 6 rokov agentom Československej tajnej služby.

Tutter žil do roku 1983 ako ctihodný občan a člen mestskej rady v bavorskom mestečku Bad Kotzting. Pracoval na neďalekej leteckej veži ako civilný zamestnanec Abwehru, kde sa odpočúvala prevádzka lietadiel nad územím Československa. Za svojho života nikdy skutočne nepykal za svoje zločiny. Na spoluprácu československej tajnej službe ponúkol aj svojho syna, ktorý bol vojakom nemeckej armády.

 

 „Ctihodný občan“ Ing. Werner Tutterv Bad Kotztingu v Bavorsku . V miestnom evanjelickom kostole vraj sedával vždy v prvej lavici...

 

Epilóg 4

Keď som pred tromi rokmi na internete náhodou narazil na knihu v nemčine „Aliass Toller“ spozornel som. V článku som objavil správu, že ide o detektívny román, ktorý práve vyšiel v Nemecku a kniha je nominovaná v nejakej nemeckej ankete na knihu roka. Zistil som že autorom knihy o Tutterovi (lebo kniha je o ňom) je učiteľ dejepisu a nemčiny z Gymnázia v Bad Kotztingu, teda mestečka, kde žil Tutter a autor popisuje ďalšie zločiny, ktoré páchal vrah zo Šípkova a Ploštiny po vojne. Ulrichovi som napísal a bol šokovaný, že na Slovensku ešte žije človek, ktorý sa osobne stretol s Engelchenom a hrozila mu smrť. Okamžite ma pozval na besedu so študentmi ich gymnázia.  Bol zvedavý na všetko - ako sa Tutter správal, čo robil atď. Sľúbil som mu, že celý príbeh sa pokúsim podrobne spísať a ozvem sa mu, keď bude dielo hotové. Viac ako šesť rokov som pátral v archívoch, hľadal svedkov a pamätníkov. Napriek tomu, že ich už je veľmi máličko, ešte niektorí žijú. Žije aj Antónia Belanová – Pajtinková, ktorej som synom a ktorá si dodnes pamätá (možno aj vďaka stareckej pamäti – 97 rokov na detaily toho, čo sa v Šípkove udialo). Začiatkom mája budem znova písať Ulrichovi Effenhauserovi.

 

Epilóg 5

Antónia  Belanová –Pajtinková nebola nikdy držiteľom žiadneho vyznamenania ani partizánskej 255 s jej výhodami.  .Dodnes hovorí, že ľudskosť sa nemôže merať peniazmi, lebo vtedy sa to už stáva obchodom.

   Keď sa dnes hovorí o druhej svetovej vojne v drvivej väčšine sa spomína holocaust. Nezabúdajme, že zločiny sa týkali aj mnohých iných ktorí si zachovali ľudskosť a človečenstvo.

Ľubomír Pajtinka

 

 

 

Zoznam obetí šípkovského inferna:

Šípkov, november 1944

 

Belan Adam, Šípkov – 43 ročný, civilná osoba

Belan Jozef , Šípkov– 15 ročný, civilná osoba

Mišák Július, Šípkov -18 ročný, civilná osoba

Mišák Emanuel, Šípkov -35 ročný, civilná osoba

Suchý Elemír, Šípkov – 16 ročný, civilná osoba

 

Hollý Anton, Šípkov – 16 ročný, civilná osoba

Mišák Ján, Šípkov -52 ročný, civilná osoba

Mišák František, Šípkov -25 ročný, civilná osoba

Maťas Michal, Šípkov -45 ročný, civilná osoba

Valjent Jonáš, Šípkov -50 ročný, civilná osoba

Pajtinka Ondrej, Šípkov -62 ročný, civilná osoba

Pajtinka Matej, Šípkov -55 ročný, civilná osoba

Ragan Štefan, Šípkov – 24 ročný, civilná osoba

 

Hollý Alojz, Šípkov – 25 ročný, partizán

Hollý Ján, Šípkov -35 ročný, partizán

Veselý František, Čech asi 18 ročný, partizán

Charlam Michal – ruský partizán( pochovaný na Jankovom vŕšku)

Vlaštenka Jozef- ruský partizán ( pochovaný na Jankovom vŕšku)

Kaširin Michal – ruský partizán ( pochovaný na Jankovom vŕšku)

 

Hollý Jozef, Šípkov – 71 ročný (upálený v „Židovni“) , civilná osoba

Mikuš Alexander, Šípkov -44 ročný (upálený v „Židovni“), partizán

Daniška Ondrej, Šípkov – 38 ročný (upálený v „Židovni“)          , partizán

Daniška Michal, Šípkov – 33 ročný (upálený v „Židovni“), partizán

 

V Šípkove 26 obetí – najviac z celého bánovského okresu

8. 11.1944 – 11 osôb

10. 11. 1944- 11 osôb

13. 11. 1944 – 4 osoby

 Šípkov je dnes malou podhorskou dedinkou, ktorej počet obyvateľov klesol z predvojných 850 na dnešných zhruba 120...z nich už mnohí možno ani netušia, aká tragédia sa tu odohrala pred 74 rokmi.